V kapele fungujem ako colnica...
- Prvá, ktorú som naozaj miloval, bola I want to ride my bicycle. Ako dieťa som rád opravoval bicykle. Preto sa kapela aj volá The Frames (Rámy z bicyklov).
Už viac ako tri roky žijete v Česku. Prečo?
- Boli sme raz na turné s kapelou, hrali sme na festivale Špalíček vo Valašskom Meziříčí a manažér kapely Marek Irgl ma pozval, aby som zostal na chvíľu u neho. A mne sa ten nápad páčil. Zostal som vo Valašskom Meziříčí a pár mesiacov som spieval a potom sme našli malý byt v Prahe, kde teraz tiež trávim dosť času. Priťahuje ma táto krajina, ani neviem prečo. Možno na to prídem o desať rokov.
Ako ste sa dostali k hudbe?
- Už ako malý chlapec som chcel byť hudobník. Nikdy som nad ničím iným nepremýšľal. Môj strýko bol hudobník. Bol môj hrdina. Bol hudobník na plný úväzok a raz nechal v aute nejaké drogy a šiel do Európy, a tak sa dostal kvôli tomu do tureckého väzenia, Jeho gitara zostala v našom dome. Hrával som na ňu a niečo som sa naučil. Keď strýka po dvoch rokoch pustili a my sme ho šli čakať na letisko, zobral som ju so sebou. Dnes viem, že posledná vec, čo chcel vidieť, som bol ja ako hrám na jeho gitare. Môj starší brat hrá tiež veľmi dobre na gitare, dokonca spieva lepšie ako ja. Ale objavil dievčatá a vykašľal sa na hudbu. Ja som sa, našťastie, nenarodil taký pekný ako on, takže som zostal pri hudbe.
Viem, že ste kvôli hudbe odišli zo školy.
 |
| The Frames |
- Je to tak, odišiel som zo školy, keď som mal trinásť rokov. Veľmi som chcel žiť hudbou. Môj učiteľ si ma jedného dňa zavolal do kancelárie, a ja som si myslel, že mi chce vynadať, ale on mi len povedal, že by som mal odísť zo školy. Mám pocit, že vieš všetko o Leonardovi Cohenovi, ale nevieš nič o matematike, ale pritom si celkom múdry, povedal mi. A ešte dodal - ak naozaj odídeš, začni hudobnú kariéru už dnes, nezačínaj zajtra. Začni dnes.
Čo na to rodičia?
- Moja mama je veľmi liberálna, v jej rodine bolo veľa hudobníkov. Keď som bol malý, tak som si dokonca na konfirmácii vybral ako svoje krstné meno Angus. Nezvyčajné meno, ale bolo to meno chlapíka z kapely AC/DC, ktorú som miloval. Kňazovi sa to nepozdávalo, ale mama mu to vysvetlila. Miloval som AC/DC. A ešte moju svätú trojicu, čo bol Bob Dylan, Leonard Cohen a Van Morrison. Keď som odišiel zo školy, začal som hrávať na ulici ich pesničky. Pre mňa to bol jasný začiatok kariéry, absolútny základ, spodok cesty hudobníka.
Pamätáte si prvé hranie na ulici?
- Veľmi som sa bál, a tak som si vybral ulicu, na ktorej nikto nebol. Zobral som gitaru a cítil som sa zvláštne, zaspieval som tri Dylanove pesničky a potom jednu moju a práve vtedy išiel okolo nejaký chlapík a hodil mi dvadsať pencí. Hneď som si zbalil gitaru a šiel domov. Cestou som si kúpil čaj a nikdy mi žiadny čaj nechutil lepšie. Štyri roky som hrával na ulici. Môj celý spoločenský život bola ulica. Hrával som aj na koncertoch, podpornú gitaru nejakým kapelám. A hrával som aj v baroch so strýkom, sedem dní v týždni. Stáli sme v kúte a hrali hudbu, ktorú si nikto veľmi nevšímal. Nikdy mi nezaplatil, len mi povedal, jedného dňa ti kúpim fakt dobrú gitaru. Aj to spravil. Dodnes mám čierny Fender, ktorý mi kúpil, keď som mal 15 rokov. Hrával som teda cudzie pesničky, ale vďaka tomu som sa naučil veľa o frázovaní, hudbe, textoch. A potom som sa jedného dňa rozhodol, že budem písať vlastnú hudbu.
Hudbu aj texty dodnes v kapele píšete vy. Rešpektujú to?
- Niekedy to ide ťažko. Je len pár vecí v živote, ktoré nenávidím viac ako vysvetľovanie: Počúvaj, tu chcem takýto zvuk. Len párkrát v živote som dovolil kapele, aby mi hovorila do hudby a nefungovalo to. A nie je to osobné. Jednoducho to nefungovalo. Ja som v kapele ako colnica. Všetko musí prejsť cez colnicu. Niekedy napíšem pesničku, o ktorú sa viac nestarám. Niekto z kapely povie, že ju dokončí a ja poviem, dobre, ber si ju, dokonči ju, bude to tvoja pesnička. Stalo sa dokonca, že sme takú pesničku dali na album a ja som to oľutoval. Nenávidím také pesničky. Ani ich nehrám. Niekedy sa kapela hnevá, ale ak k pesničke stratíš vzťah, už ju nechceš nikdy hrať.
Koncertovali ste aj v Amerike, je nejaký rozdiel medzi hraním tam a v Európe?
- V Amerike sa energia, ktorú do veci vložíš, vždy rovná reakcii, ktorú dostaneš. V Európe a Londýne môžeš drieť koľko chceš a nestane sa nič. V Európe je chorý kult osobnosti. Všetky vydavateľstvá chcú vyprodukovať niekoho, kto zaujme masy. Pop je ako bublina, ktorá praskne na povrchu vody, a to všetci oslavujú. Nikto neoslavuje tú cestu hore, ale len smrť. Pretože ak máš hit číslo jeden, to je presne tá chvíľa, kedy bublina praskne. A keď sa to stane, všetko sa skončí. Len veľmi silní umelci prežijú svoje hity číslo jeden. Niekedy sa pozriem na ľudí a nechápem, čo so sebou spravili. Ako zmenili svoju hudbu, len aby dosiahli úspech. Ja taký nie som. Mám rád ten proces. To stúpanie v pohári hore, to si vážim.
