,, Sme normálni ľudia, nie nejakí polobohovia. ´´
Ako ste sa dozvedeli o oscarovej nominácii?
Sedeli sme pri počítači a sledovali priamy prenos. V ňom však vyhlásili len hlavné kategórie - najlepšie filmy, hercov a podobne. Kým sme stihli nájsť zoznam so všetkými kategóriami, tak nám zavolal náš manažér z Ameriky a oznámil, že máme nomináciu.
Dúfali ste v ňu?
Určite sme si nedovolili očakávať ju. Aj keď čiastočne sme si pripúšťali, že nejaká maličká šanca možno existuje. Po tom, čo sme získali dve nominácie na ceny Grammy, tak sa nám to už nezdalo celkom nemožné. A keď sme sa dozvedeli, že sme nominovaní aj na Oscara, vôbec sme nevedeli, ako sa máme cítiť. Je to zvláštny pocit.
Oscarová nominácia vám spravila väčšiu radosť ako tá na cenu Grammy. Prečo?
Mám obrovskú radosť z oboch, obe sú významné. Grammy viac v hudobnom svete a Oscar zase vo filmovom. Na druhej strane Oscar je istým spôsobom ikona. Pre mňa vždy bol vrcholom nejakého ocenenia v Amerike. Takže v mojich očiach je asi o trošku viac ako Grammy. No možno len preto, že keď som predtým sledovala priamy prenos z udeľovania Oscarov v televízii, vždy sa mi zdalo, že sú tam naozaj najväčšie americké špičky, najväčšie talenty, medzi ktoré je naozaj ťažké sa prepracovať. Nikdy by mi nenapadlo, že budem jedna z nominovaných. Je to úžasné.
Nikdy ste ani v kútiku duše neuvažovali, že by ste možno mohli na Oscara siahnuť?
Nie. Už v lete nám začínali hovoriť, že sa máme pripraviť na Oscary. Niečo také nám však pripadalo absolútne nereálne. V Amerike majú ľudia Oscary už niekoľko mesiacov pred ich udeľovaním v hlave a keď si pozrú film, začínajú hodnotiť, aké má šance. Lenže my sme nakrúcali film Once ako veľmi malý projekt a nikto netušil, že bude mať taký veľký úspech.
Už viete, čo si na oscarový večer oblečiete?
Nie. Budem si musieť zohnať nejaké šaty.
Budete v rámci udeľovania cien aj vystupovať?
Na odovzdávaní Oscarov vždy vystupujú muzikanti, ktorí sú nominovaní za najlepšie filmové pesničky. Takže tento rok tam budeme vystupovať aj my. Akurát, že s trochu kratšou verziou našej skladby Falling Slowly a nebudeme hrať len ja a Glen, ale bude nás sprevádzať orchester.
Bude aj tréma?
Samozrejme, že budem nervózna. Nielen kvôli všetkým tým ľuďom v sále. Prenos bude pri obrazovkách sledovať ďalších 50 miliónov ľudí. Takže tréma tam určite bude, ale hádam to nejako zvládneme.
Čím to je, že írsky film Once uspel najviac práve v Amerike?
V Amerike je film najmä obchod. Filmy sa tam robia ako na bežiacom páse. Nakrúcajú sa s tým, že ľudia kalkulujú, ako by zarobili čo najviac peňazí. Všetko sa riadi finančným prínosom filmu. Na plátne sa striedajú stále tie isté tváre, filmy sú veľmi schematické, predvídateľné. Myslím si, že pri Once ľudia cítili, že nevznikal takýmto štýlom. Nenakrúcali sme ho pre peniaze. Robili ho ľudia, ktorých to bavilo. Bol to veľmi malý projekt, na ktorom pracovala skupina kamarátov s láskou a nadšením. Z Once je cítiť moje naozajstné priateľstvo s Glenom Hansardom, s ktorým sme sa kamarátili dlho pred nakrúcaním a tiež sme predtým hudobne spolupracovali. Nie sme dvaja herci, ktorí by niečo predstierali. Možno aj preto to bol pre ľudí taký veľmi naozajstný zážitok. Po tom, čo strávili hodinu a pol v kine, nám vraveli, že si pripadajú, akoby nás poznali.
Pôvodne však vo filme nemal hrať Glen Hansard, ale známy írsky herec Cillian Murphy a rozpočet Once mal byť oveľa vyšší. Bol by film rovnako úspešný, keby Murphy v poslednej chvíli neodstúpil a neodohnal investorov?
Určite by vznikol iný film. Glen je veľmi charizmatický. Navyše je hudobník. Keď sa postaví na ulicu s gitarou, ľudia mu to veria. Herec, ktorý by sa usilovne učil hrať na gitare niekoľko týždňov pred nakrúcaním, by nemusel byť taký uveriteľný. Navyše Glen spolupracoval aj na scenári a všetky zážitky z neho si vyskúšal na vlastnej koži. Má niekoľkoročnú skúsenosť s hraním na ulici. Tiež spieval vlastné pesničky, do ktorých vložil svoje city. Keď sa na neho potom pozeráte, veríte, že to je naozajstná postava, nielen nejaký herec, ktorý sa naučil hrať na gitare. A práve to sa ľuďom na filme páčilo. Pôsobí veľmi reálne, skoro ako dokument. Ak by bol väčší rozpočet, film by určite vyzeral inak. Vytratila by sa z neho určitá surovosť a aj celkový pocit by bol iný.
Film mal úspech aj vďaka tomu, že sa zviditeľnil na festivale Sundance, kde získal cenu divákov. Na prvý raz ho však aj vďaka tejto surovosti a tomu, že technicky možno nie je celkom dokonalý, do programu festivalu neprijali. Ako to bolo?
Prvý raz ho ľudia zo Sundance odmietli. Potom ho na festivale v Galloway videl jeden človek, ktorý pre Sundance vyberá filmy. Veľmi sa mu páčil, odporučil Once ľuďom zo Sundance a film nakoniec prijali. Keď sme potom prišli na festival, tak sme stretli pána, ktorý nám hovoril, že práve on mal za úlohu pozrieť si Once a posúdiť, či má, alebo nemá na to, aby bol zaradený do programu. Priznal sa nám, že musel pozerať množstvo filmov a keď si pustil ten náš a videl, že sa to trasie a kvalita nie je zvlášť dobrá, tak ho po piatich minútach vypol, ani ho nedopozeral. Priznal sa nám, lebo ho to asi ťažilo.
Napriek tomu, že Once vznikol za minimálne náklady, patrí k najziskovejším filmom vzhľadom na pomer nákladov a zisku. Máte vy osobne podiel na zisku?
Asi áno. Tým, že tam je naša hudba, tak určite. Aby som sa priznala, neviem presne, ako to funguje. Veľmi som sa nezaujímala o to, koľko percent presne z toho máme alebo podobne. Viem však, že nejaká časť zisku k nám určite pôjde.
V Amerike vás niekoľko týždňov po premiére filmu ľudia spoznávali na ulici, boli ste hosťom najsledovanejších talkshow... Ste v USA celebrita?
Myslím, že nie. Samozrejme, tým, že s Glenom hráme vo filme, tak nás ľudia spoznávajú. Niektorí k nám síce pristupujú ako k celebritám, nám je však skôr nepríjemné, keď niekto za nami príde, klepe sa a nevie zo seba dostať ani vetu. Sme normálni ľudia, nie nejakí polobohovia. S ľuďmi, ktorým sa páči to, čo robíme, sa snažíme udržovať skôr bližší vzťah, nie si od nich vytvárať umelý odstup.
Film Once pochválili aj mnohé hviezdy. Napríklad Matthew Perry a Jennifer Anistonová vám vraj poslali sušienky. To si takto známi ľudia navzájom posielajú?
Naozaj neviem, ako to funguje, ešte nie som natoľko zorientovaná. Asi sme im padli do oka. Deň po tom, čo sme sa zoznámili, sme mali ísť do televíznej šou. A oni nám predtým poslali americké cookies s odkazom, nech to zvládneme. Bolo to od nich veľmi milé a pozorné. No či si to takto navzájom známi ľudia posielajú, neviem. Možno áno. Tiež si však myslím, že určite sú rozdelení na nejaké "tlupy" a nebavia sa všetci so všetkými. A tí, čo sú si najbližšie, si medzi sebou posielajú sušienky (smiech).
Okrem sušienok dostávate vďaka Once aj množstvo pracovných ponúk. Ktoré vás najviac zaujali?
Ponuky chodia, hudobné aj filmové. Napríklad ma pozvali do štúdia Disney na konkurz. Postavy v ich animovaných filmoch často aj spievajú, takže by som sa im možno hodila. Pravdepodobne ich navštívim, keď budem vo februári v Los Angeles. Oslovil ma aj pôvodom slovenský režisér Juraj Herz, ktorý mi ponúkol úlohu vo svojom novom filme. Tieto dve možnosti ma zaujali najviac. Či sa budú aj realizovať, uvidíme.
Pred niekoľkými mesiacmi ste boli o vašej ďalšej hudobnej alebo filmovej kariére zdržanlivá, s tým, že by ste chceli robiť skôr niečo úplne obyčajné...
Hudba ma baví a veľmi rada muzicírujem s Glenom a jeho kapelou. Hádam ešte spolu nahráme platňu a trebárs zorganizujeme turné po Európe a Amerike. Glen sa však bude musieť vrátiť k svojej kapele The Frames. A nemyslím si, že by som sa potom vydala na sólovú dráhu. Pokiaľ ide o hereckú kariéru, neviem. Nepovažujem sa za herečku. Nevyštudovala som herectvo a neviem, či by som zvládla ďalšie roly. Úloha vo filme Once bola jednoduchá v tom, že hrám dievča z východnej Európy, čo som, hrám tam hudobníčku a tiež je mojím partnerom Glen, ktorého poznám už dlhšie. Neviem, či by som zvládla inú úlohu, napríklad s profesionálnymi hercami. Takže som ani nezháňala nejakého agenta, aby som sa okamžite vrhla na hereckú dráhu. V tejto oblasti jednoducho nemám dosť sebavedomia. Tiež som si vždy vravela, že keď príde ponuka, ktorá by ma naozaj zaujala alebo ktorú by som vyslovene nemohla odmietnuť, neprekážalo by mi skúsiť si to znovu. Ničomu sa vyložene nebránim, skôr som nič nechcela plánovať a chcela som veci brať tak, ako prídu. Tak ma to baví.
